Kosťo, chceme ti naposledy nahlas tieto slová povedať.
že chýbať budeš potokom a riekam, kam viedli tvoje kroky celé letá….
že chýbať budeš na túlačkách prírodou, ktorú si mal tak rád a tiež ju chránil , bránil jak v jednej piesni znie….
že chýbať budeš pri prípitku na zdravie, pri každej našej oslave, tiež tvoj smiech a spev veselý nám bude navždy v mysliach znieť. V spomienkach nám zostane aj tvoje ranné pískanie, keď nemohol si spať….
že chýbať budeš na potlachoch, keď skončí deň a v tmavej noci oheň zažiari , slová Vlajky začne spievať trampský chór….
už nezaznejú Bílé skály z tvojich úst, ani tvoje známe trasľavky nás nepohladia na duši, kamarát ti nedá do rúk gitaru a povie Kosťo hraj, keď nový deň nás náhle prekvapí….
už nevykrútiš kamarátky pri tanci a deti „Kozliatkami“ neuspíš….
už nepovieš nám s Cilkou príhody a nedonesieš škvarkovníky od mamy….
Preto všetci, ktorý dnes tu stoja a neskrývajú smútok na tvári,
by ti radi aspoň raz ešte ruku podali,
zalomili palce, pevne stisli dlaň, no krutý osud inak rozhodol a nám tu prázdne miesto zostalo, čo nikdy nikto nezaplní…
Navždy si sa do našich sŕdc vryl.
Ďakujeme, že si bol a s nami žil.
Kamarát AHOJ!