Trampovanie (iné názvy: tramping, hovorovo tramp, slangovo čunder; osoba, ktorá trampuje sa volá tramp alebo slangovo čundrák) je v širšom zmysle rekreačné táborenie v prírode (pôvodne v divočine), obyčajne spojené s pešou turistikou. V užšom zmysle ide o spôsob trávenia voľného času, ktorý je inšpirovaný westernovými filmami a knihami, hnutím skautov a woodcraftom Vyskytuje sa napríklad v Česku, na Slovensku, v Austrálii a na Novom Zélande (tam pod názvom tramping).

Celkom osobitý je tramping na územiach bývalého Česko-Slovenska. Český tramping je podľa mnohých názorov hnutie, ktoré nemá v dejinách európskych národov obdobu. Z niektorých zdrojov možno zistiť, že sa trampské hnutie objavilo aj v iných krajinách. V tomto prípade však nejde o tramping, ale iba o rôzne formy voľného túlania, pobytu v prírode, založené na zásadách či pravidlách iných hnutí, z ktorých tramping nesporne vychádzal.

Trampovanie v Česku a na Slovensku

Trampovanie sa vyvíjalo od začiatku 20. storočia v bývalom Česko-Slovensku, najprv v Česku a potom aj na Slovensku. Zahŕňa najmä táborenie v prírode, často bez stanu, len v spacích vakoch ustlaných často pri ohni. Môže byť spojené s pešou turistikou, prípadne s autostopom. Priaznivci trampingu na výlety vyrážajú často na ľahko, vo väčšine prípadov len so spacím vakom a nožom a lyžicou, jedlo si často zaobstarajú z okolitej prírody. Významnou charakteristikou hnutia je trampská hudba, ktorá sa žánrovo prekrýva s folkom a susedí s country. Typické býva aj oblečenie, ktoré sa podobá buď štýlu westernového odievania, alebo preberá maskáče či iné prvky z výstroje vojakov.

Slovo “tramp”

Prví trampi sa začali objavovať v období prvej svetovej vojny. Boli to starší skauti (roveri), ktorým prestal vyhovovať prísny poriadok skautskej organizácie, ale mali vzťah k prírode a romantike. Názov tramp sa zatiaľ ešte nepoužíval. Hovorilo sa im divokí skauti.

Pojem tramp pochádza z angličtiny a používal sa v Amerike ako označenie pre tuláka, alebo sezónneho robotníka, často človeka nerešpektujúceho všeobecne zaužívané konvencie okolitej spoločnosti, či osobu pohybujúcu sa na okraji spoločnosti a vyhýbajúcu sa zaužívaným spoločenským uznaniam a povinnostiam. Bežne išlo o osobu bez majetku či spoločenského postavenia.

Pojem „tramp“ vstúpil do češtiny pravdepodobne prevzatím tohoto termínu z dobových prekladov románov Jacka Londona začiatkom minulého storočia. Všeobecne sa ako zdroj pre tento pojem uvádza Londonov román Cesta (The Road). Ďalšou inspiráciou boli dobové knihy a filmy tematicky čerpajúce z prostredia Divokého západu, napríklad romány Karla Maya, Zane Greya, Jacka Shaefera, R. L. Stevensona, a rôznych iných prekladov, prevažne amerických autorov.

Trampovanie sa označuje aj slangovým výrazom čunder resp. čundrák, z pôvodne nemeckého „tschundern“– „túlať sa“. Pojem „čundrák“ bolo pôvodne pomerne hanlivé označenie, neskôr svoj hanlivý význam stratil a zľudovel.

Vznik a vývin

Tramping je výrazne spoločenský fenomén, typický a charakteristický pre české a slovenské mestské a priemyselné aglomerácie po vzniku samostatného Česko-Slovenska. Tramping vždy priťahoval najmä obyvateľov miest s technickou orientáciu v zmysle vzdelania či zamestnania. Označuje neorganizované hnutie, ktorého jadrom sú prevažne tínedžeri. Tramping ako hnutie im umožňuje realizovať svoje predstavy o živote. Napĺňa klasické túžby mladých ľudí po romantike, dobrodružstve, vzťahoch založených na priateľstve a vzájomnej dôvere malých skupín, po jednoduchom, zrozumiteľnom a prírodnom spôsobe života, ktorý si môžu dospievajúci tínedžeri, inak zväzovaní konvenciami mestskej spoločnosti, vytvárať podľa svojich predstáv.

Prví trampovia bývali zvyčajne ľudia pochádzajúci z chudobnejších sociálnych vrstiev a nezamestnaní, ktorým tento spôsob života spoločensky vyhovoval. Neskôr, keď sa hnutie spopularizovalo v širších vrstvách slovenskej spoločnosti, tak sa k trampom pridávali aj tínedžeri zo stredných vrstiev, módne i z vyšších spoločenských vrstiev, tzv. „astrachánskych“.

Meštiakom s autami a s prepychovým pohodlím na výlete sa hovorilo „mastniaci“ (z čes. mastňáci), lebo zostal po nich neporiadok a mastné papiere. Trampi mali naopak úctu k prírode, po ich táborení nebolo väčšinou ani stopy, lebo všetko po sebe upratali.

Trampi postupne objavovali vtedy ešte neosídlenú prírodu najmä v južnom okolí Prahy, predovšetkým v povodí riek Vltavy a Sázavy, neskôr aj v povodí rieky Berounky či v hlbokých lesoch na Brdoch či na ich lesnatom predhorí alebo na hrebeňoch. Tramping sa neskôr rozšíril v menšej či väčšej miere do všetkých kútov bývalého Česko-Slovenska. V povodí Vltavy a Sázavy potom tiež vznikli prvé osady, podľa vzoru osád pri osídľovaní Západu. Dobrodružné predstavy a romantická fantázia viedli trampov k vytvoreniu vymysleného, polofiktívneho sveta. Dávali si americké krstné mená napr. Harry, Betsy, Eddie, Grizzly a Jack. Takisto “premenovávali” miestne zemepisné názvy na Dakota, Hiawatha, Gold River atď.

Dejiny

Najstaršia známa trampská osada bola založená okolo roku 1918 na Vltave v mieste zvanom Svätojánske prúdy, dnes zatopenom pod hladinou Štěchovickej priehradnej nádrže (súčasť Vltavskej kaskády). Pôvodne bezmenná skupinka bývalých pražských skautov časom z recesie premenovala miesto, kam jazdili cez víkendy, na „Roaring Camp“ (Tábor řvavých) podľa českého titulu prekladu poviedky Breta Harta. Neskôr, súčasne s oficiálnym vznikom trampskej osady, bola miesto premenované na “Stratenú nádej”.

Predvojnová história trampingu z čias jeho prvopočiatkov je známa vďaka osobnosti Boba Hurikána a jeho knihe Dějiny trampingu (1990), popisujúcej niektoré známejšie miesta, kam predvojnoví trampi (hlavne pražskí) jazdili, a osady, ktoré dotyčný autor poznal. Hurikánova kniha je síce pomerne rozsiahla, ale v kontexte je len amatérskym a vcelku emocionálne ladeným popisom doby, niektorých známejších udalostí histórie trampingu a niektorých vybraných faktov, ktoré sú však zaradené do knihy pomerne neorganizovaným spôsobom. Nárok na kompletné a ani odborné hodnotenie hnutia tramping si však nekladie. Na Slovensku zmapoval dejiny trampingu Zdeno Dočkal v diele “Údolia nestíchli” (1991).

Presné dáta z histórie trampingu sú zriedkavé, a pravdepodobne ani nikdy nebudú k dostatočnej dispozícii kvôli neorganizovanosti a regionálnej roztrieštenosti trampského hnutia, rovnako aj kvôli jeho filozofii neorganizovanej samostatnosti. Historicky sa odhaduje, že trampingu sa ako hnutia v priebehu posledných cca 100 rokov počas jeho doterajšej existencie na území Česko-Slovenska aktívne zúčastnilo niekoľko sto tisíc osôb z celkovo asi piatich po sebe nasledujúcich generácií. Počet jednotlivých trampských skupín (trampské partie a osady), ktoré sa dobovo venovali aktivitám trampingu, je v celom priebehu tejto doby odhadovaný na cca 30 až 40 tisíc (niektoré odhady hovoria až o osemdesiatich tisícoch).

Charakteristika

Tramping sa týka určitého životného názoru a je zameraný na nekonzumný životný štýl. Trampské hnutie je primárne založené na priateľstve či kamarátstve, prirodzenom humanizme, elementárnej úcte k druhému človeku, láske a úcte k prírode, rovnako ako aj na úcte ku slobode každého človeka. Z lesnej múdrosti, resp. z woodcraftu, tramping neformálne preberá zákony a zásady, ktoré ako prvý sformuloval americký spisovateľ Ernest Thompson Seton. Vonkajšie atribúty trampingu sa menia, ale spomenuté základy a zásady sú nemenné a platné sú dodnes.

Trampi sa združujú do tzv. trampských osád (skratka T.O. alebo zriedkavejšie S.T.O. – spojené trampské osady). Tie majú obvykle svoju pevnú základňu (flek) aj s vybudovanými chatkami, prístreškami, mimodomovým sedením a táboriskom. Trampská osada má okrem svojho originálneho názvu (tj mala svoje neoficiálne nezameniteľné meno) často tiež svojho šerifa a vlajku, po vojne k týmto základným atribútom pribudli aj domovenky na rukávoch búnd a košieľ. „Predpísané“ umiestnenie domovenky bolo na ľavom rukáve, pol stopy pod ramenným švom košele či bundy. Na domovenke bola skratka TO (trampská osada). V trampských osadách trávia trampovia spolu s priateľmi svoj voľný čas. Ich stretnutie sa slangovo označuje ako slezina. Väčšie stretnutie trampov, často z rôznych osád, sa nazýva potlach. Potlachy sa väčšinou usporiadavajú pri výročiach osád.

Veľkou skupinou trampov bývali tiež trampovia samotári, tí mali skratku TS (tramp samotár) a svoje, spravidla anglické meno. Keď tramp samotár narazil počas svojej vandrovky na trampskú osadu, mohol sa k nim pridať. Bol väčšinou priateľsky uvítaný, pobudol s nimi ako dlho chcel, a potom šiel ďalej svojou cestou – charakteristickou bola kamarátska voľnosť kedy nikto nikoho neobmedzoval.

Pre širokú spoločnosť sú trampi populárni najmä vďaka svojej hudbe či pesničkárstvu. Trampská hudba čerpá z viacero žánrov. Romantické predstavy o americkom divokom západe, kovbojstve, zálesáctve a traperstve prirodzene uľahčujú prijímanie americkej country. Kultúra amerického beatnictva prenáša do trampskej hudby folkové vnímanie. Amerikanizujúce prvky pritom nie sú preberané bezvýhradne. Prispôsobujú sa svojským romantickým predstavám trampov, ich prirodzenému ľudovému mysleniu a rodnej reči. Texty trampských piesní sú zložené v drvivej väčšine v rodnom jazyku trampov (prevažne čeština, veľmi málo v slovenčine) a takmer neexistuje potreba spievať či skladať v anglickom jazyku.

Takmer v každej trampskej osade sa pri táborovom ohni hralo na gitaru a spievalo. Gitara bola úplne najzákladnejším a takmer nenahradieľným nástrojom. Až druhotne sa ku gitare pripájali basa, husle, dobro, bendžo či ústna harmonika. Jednotlivé trampské osady mávali často svoje osadné kapely a spevácke zbory, ktoré sa pýšili svojimi vlastnými osadnými piesňami. Mnohé z nich boli veľmi úspešné. Piesne, ktoré sa spočiatku šírili len ústnym podaním, boli neskôr často vstrebané žánrom komerčnej či populárnej hudby. Mnohé z nich neskôr takmer alebo úplne zľudoveli (zo starých songov môžeme vymenovať napr. pieseň Eduarda Ingriše „Clivo hučí Niagara (1931) či pôvodnú trampskú hymnu „Vlajka“. Z tých novších je to potom pieseň „Rosa na kolejích“ od Wabiho Daňka či Wabi Ryvolova pieseň „Bedna od whisky“ a mnohé iné ďalšie). Dokumentované najstaršou trampskou piesňou je „San Caroline“, ktorej autorom je František Hvížďálek. Ide o český text na hudobný motív anglického tradicionálov. Pieseň vyšla prvýkrát tlačou v nakladateľstve Fr. Kovařík v roku 1917.

Podstatnou a veľmi dôležitou vlastnosťou trampingu bolo a stále je, že nebol nikdy pevne organizovaný a všetky pokusy o organizovanosť alebo komercionalizáciu väčšinou zlyhali. Trampovia sa úmyselne nechceli akokoľvek organizovať, pretože vopred vedeli, ako by to dopadlo: Organizáciu by uchvátil štát, ten by začal predpisovať, čo sa má a nemá robiť, a to by znamenalo koniec atmosféry slobody. Hoci žiadne zákony ani pravidlá nikdy neboli spísané a ani dohodnuté, napriek tomu sú uznávané a dodržiavané väčšinou ľudí, ktorí sa k trampingu hlásia. Napríklad oheň bol pre mnohých trampov do tej miery “posvätný”, že by ho ani za daždivého počasia nezapaľovali napr. benzínom – mohli by sa v očiach ostatných kamarátov znemožniť. Iným príkladom nepísaného pravidla je, že keď sa večer sedelo pri táboráku, neexistovalo, aby do ohňa priateľstva niekto hodil ohorok cigarety, lebo by to bola pre ostatných trampov priamo urážka.

Tramping ako spoločenský fenomén

Český tramping je zaujímavý príklad ranej mládežníckej subkultúry, ktorá je porovnateľná s povojnovými subkultúrami a ktorá prežila do dneška, hoci boli jej účastníci často prenasledovaní, najmä počas komunistického režimu. Ako slobodomyseľné občianske ľudové hnutie mal tramping (spolu s oboma príbuznými hnutiami skautingom a lesnou múdrosťou) v obdobiach totalitných vlád neľahkú pozíciu. Všetky tieto hnutia boli totalitárnymi režimami často dosť nevyberavým spôsobom potlačované a uzurpované. V praxi sa to prejavovalo rôzne: Počas socializmu to boli kontroly ŠtB na staniciach, búranie trampských chatiek, rozháňanie trampských potlachov verejnou bezpečnosťou, páranie domoveniek z rukávov na bundách a košeliach, zákazy skautskej činnosti, násilné obsadzovanie skautských klubovní, krádeže kroník atd. Tramping existoval počas celého obdobia socializmu ako protikultúra voči vládnucej kultúre socializmu. Hoci skautov a trampov nemal rád komunistický režim, rovnako v minulosti nevyhovoval ani nacistickému režimu. Veľká slobodomyseľnosť, voľnosť, neformálnosť, obdiv k západnej kultúre, dôraz na jednoduché ľudské bratstvo a humanizmus, politický liberalizmus, láska a úcta k prírode a mnohé iné prejavy týchto hnutí – vždy tu išlo o spoločenské javy a spôsoby uvažovania, ktoré totalitným systémom nikdy príliš nevyhovovali a neboli im po chuti.

V dnešnej dobe sú časté názory, že klasický tramping, tak ako ho poznáme z dejín 20. storočia, je už definitívne prekonanou minulosťou a že je tak de facto mŕtvym hnutím. Diskusia na túto tému prebieha v súčasnosti stále a závery sú stále otvorené. Záležitosť stále nie je dodnes plne a uspokojivo vysvetlená. Veľký spoločenský pohyb a zmeny, Ktoré nastali po udalostiach z novembra 1989 poznamenali nepochybne aj trampské hnutie. Isté však je, že všetky tri príbuzné hnutia (t. j. tramping, skauting a lesná múdrosť) našli svoje moderné myšlienkové ekvivalenty v mnohých iných občianskych hnutiach a iniciatívach zameraných napr. na ochranu prírody a krajiny, na ekológiu či na ochranu pamiatok a životného prostredia a pod. Možno aj vidieť, že aj mnohé súčasné moderné športové odvetvia aktívne uskutočňované v prírode (tzv. „outdoor“ aktivity) majú svoj reálny predobraz v niektorých starších formách trampského či skautského športovania a pobytu v prírode. Stále živé je najmä vodáctvo, pešia či lyžiarska turistika, táborenie v prírode, horolezectvo, jazdectvo a ďalšie športové či rekreačné aktivity.