Povstaňte kamaráti…
Takto začína jedna trampská pesnička, ktorá sa voľakedy dávno hrávala bežne pri poslednej rozlúčke z trampom. A prečo o tom píšem? Nuž preto, lebo je to dávna pieseň – niekedy z počiatkov trampingu a my sme sa rozlúčili z kamarátom, ktorý bol na samom počiatku trampingu u nás v Prievidzi. Aj ja sa už radím k staršej generácii, ale na Arpiho som vždy pozeral z veľkou úctou, ako na starého barda. Tak tomu bolo, keď som mal 15 a tak mi to zostalo po celý môj doterajší trampský život – do dnes. Aj keď už mám takmer 60. Osada Rogers sa hlboko a navždy zapísala do podvedomia prievidzkých trampov ( a nielen ich), ako nastaršia osadau nás. Len si spomeňte na naše začiatky, keď sme poriadali potlach a prišli ,, rogersáci”, aký sme boli hrdí a hneď sme mali dobrý pocit, že náš potlach je dôstojnejší a vážnejší, lebo prišli aj ,, rogersáci”. No a jednou dominantných postáv v ich osade bol bezosporu aj Arpi. Zo svojím dôstojným výzorom, zo svojou vážnou tvárou, ale vždy ochotný poradiť, pomôcť, zaspievať si pri gitare spolu z ostatnými. A keď som už spomenul jeho ochotnú povahu….. ja sám som mal túto skúsenosť, keď som staval svoju chalupu. Nekonečná debata o konštrukcii krovu, bola zápalistá, lebo lebo som sa ho snažil presvedčiť o konštrukčných zmenách, ktoré neboli odberné a ktoré sa jemu, ako vychýrenému tesárovi nevideli. Veru, v Pokri pri pulte sme sa dohadovali a argumentovali dlho do noci, sediac pri barovom pulte. Pri tom sme minuli hádam celý zväzok účteniek na ktorom raz jeden, raz druhý kreslil svoje argumenty. Mohol kývnuť rukou povedať ,,vieš čo ? urob si ako chceš a daj pokoj”. Neurobil to. Maličkosť ? Pre mnohých možno. Pre mňa nie. Aj pre túto vlastnosťsom ho mal vo veľkej úcte. Ako nakoniec mi všetci.
Na záver si dovolím použiť jeho obľúbenú vetu : ,, je to hotové”. Česť jeho pamiatke.
Maják
.